Legenda z Bukovca

Ako každý správny Košičan, trávim horúce letné dni najradšej ležaním na pláži vodnej nádrže Bukovec. Vraciam sa tam stále rád, a to dokonca či je leto alebo zima. Túto zimu sme aj my podľahli studenému trendu a skúsili si naše prvé otužovanie s “ľadovými medveďmi“. Pospomínali sme si tak na staré časy, kedy sme tam s kamošom Normanom v lete 2013 prevádzkovali vodnú atrakciu Blob-Job Bukovec. Nezabudnuteľné spomienky pri extrémnych športových zážitkoch, na ktoré už ani neviem kde som v tej dobe vzal odvahu. Počas užívania si týchto krásnych chvíľ mi ani nenapadlo, že sa tam jedného dňa znova dostavím, aby som nenavrátiteľne odviezol legendárneho strážcu pláže, stredoázijského ovčiaka Bora.

Pes pri vode
Bol to úplne bežný februárový pracovný deň ako každý iný. Schyľovalo sa už k večeru keď zaznela naša Hotline linka. Kontaktovala nás pani majiteľka rekreačného zariadenia s požiadavkou na odvoz mŕtveho zvieraťa pre Košice - okolie. Telefónne číslo na VETERAS s.r.o. získala od veterinára, ktorý prišiel Bora utratiť. Manželka jej povedala, že už je síce neskoro ale pre Bora príde manžel osobne. Keby ste Bora poznali osobne vedeli by ste, že to bol dobrák od kostí, a to aj napriek svojmu gigantickému vzhľadu. Určite bol najväčšie šteňa z vrhu, keďže vo svojej dospelosti vážil ohromných 72kg pri výške 82cm v kohútiku. Je viac ako známe, že sa takéto veľké psy nedožívajú vysokého veku. Boro tu však s nami prežil na pláži krásnych osem rokov. Na sklonku svojho života začal trpieť artrózou, ktorá mala veľmi radikálny priebeh až do 4. stupňa krívania.
Osteoarthritis-in-pets-4
S pani majiteľkou sme sa stretli hore na hlavnej ceste pri bráne do rekreačného zariadenia, kde som zistil, že auto musí ostať na hornom parkovisku, pretože cesta dolu k pláži je pokrytá blatom a ľadom. Vzal som si tak so sebou náčinie a kráčali sme spolu mrazivým dažďom smerom k pláži. Boro ma čakal ležiac pred domčekom pre vodných záchranárov. Tam som si uvedomil, že plastová truhla je mi úplne zbytočná. Mohol som tušiť, že sa do nej stredoázijský ovčiak určite nezmestí. So slovami „tak poď fešák“ som Bora lapil po chlapsky pod pazuchy, a niesol som ho hore schodmi až ku dolnému parkovisku. Miestami som sa cítil ako Desmond Doss vo filme Hacksaw Ridge. Modlil som sa: „ Please Lord, help me get one more.“ Po zdolaní všetkých schodov som Borov kadáver naložil na vozík, ktorý mi pomohol na zamrznutej ceste späť k autu.
 
Lúčenie sa s pani majiteľkou som prežíval pravdaže ťažšie ako pri iných prípadoch. Nevedel som prísť na tie správne slová, aby som jej pomohol aspoň trošku zmieriť sa so stratou milovaného psa. Stáli sme tam spolu pri ceste v tichosti a v mraze sme venovali majestátnemu Borovi poslednú rozlúčku našou minútou ticha. Nakoniec som však nabral odvahu a pani majiteľke som dal kontakt na útulok Únie vzájomnej pomoci ľudí a psov.
Tento web používa súbory cookie. Ďalším prechádzaním tohto webu vyjadrujete súhlas s ich používaním. Viac informácií tu.